Mozog, orgán psychiky

Mozog býva často vedcami označovaný ako geniálny biologický počítač. Z jeho obrovskej kapacity sme však schopní využiť asi iba jednu desatinu. Prečo? Na to ešte stále nepoznáme odpoveď. T o čo nazývame vedomím, je v skutočnosti len malou kvapkou z oceánu inteligencie.

Skúmaním stavby nervového systému – základného orgánu živočícha na spojenie s vonkajším svetom a na usmerňovanie jeho správania -  získavame nie len informácie o samotnom fungovaní a zložení nervovej sústavy, ale na najdôležitejšiu súčasť nervovej sústavy – mozog – sa môžeme pozerať ako aj na orgán psychiky. 

V posledných rokoch sa snaží veda získavať hodnotný materiál na rozbor toho, čo je substrátom psychickej činnosti  v jednotlivých etapách psychického vývinu. Snažia sa nájsť odpoveď na to, ako sa utváralo v následných vývinových etapách usmerňované správanie a aké sú rozdiely nervovej sústavy živočíchov žijúcich v rozličných podmienkach okolitého prostredia  charakterizovaných rozličnými formami správania. 

V najjednoduchších vývinových stupňoch živočíšneho sveta zabezpečuje príjem signálov a organizáciu pohybov difúzna alebo sieťová nervová sústava. Na vyšších vývinových stupňoch, napríklad u hmyzu, sa vytvára zhlukovaním (difundovaných) neurónov predné ganglium, ktoré  nadobúda čoraz zložitejšiu štruktúru a vyčleňujú sa v ňom neuróny, ktoré reagujú na čuchové, zrakové, chemotaktilné a iné podnety. Z ganglia sa stáva ideálny orgán na realizáciu vrodeného – inštinktívneho správania. Orgány predného nervového ganglia však umožňujú rýchlo sa prispôsobiť  meniacim sa podmienkam.

Pri prechode stavovcov na suchozemský spôsob života bolo nevyhnutné, aby nervový systém vedel zabezpečiť adaptácie správania, zodpovedajúce veľmi nestálym podmienkam na zemi.

Na takéto biologické úlohy stačí mozog. Stavovcom na najnižších vývinových stupňoch 

(rybám, obojživelníkom) mozog umožňuje len reaktívne nepatrnú zmenu správania. Prevládajúce formy správania sa uskutočňujú pomocou elementárneho čuchového a stredného mozgu.

Počas ďalšieho vývoja sa vytvárajú časti mozgu, ktoré umožňujú živočíchom (napríklad vtákom) vykonávať aj zložitejšie spôsoby analýzy a prispôsobovania sa okolitým podmienkam. Dôležité úlohy preberá medzimozog.

U cicavcov sa prenecháva vedúca úloha zložitejším nervovým aparátom mozgovej kôry, ktoré sú základom mimoriadnej rozmanitosti foriem individuálneho správania.

Kôra je dobre uspôsobená prijímať informáciu z vonkajšieho prostredia, spracovať ju, vytvárať nové spoje a uchovávať ich stopy.

V kôre dochádza k zmenám vrodených programov správania sa vzhľadom na individuálne potreby, ktoré sú ovplyvňované okolím.

U človeka sa pridružujú aj spoločensko-historické podmienky, a po vzniku reči, jedinečného systému kódov (znakov) pre človeka, je mozog tak vyvinutý, že môžu zabezpečovať aj veľmi zložité formy správania, ktoré v živočíšnej ríši nemajú obdobu.

Hominizáciou (poľudčovaním) nazývame úsek autropogenézy (vývoj ľudského druhu), v ktorom sa u živočíšnych predkov človeka vplyvom životných podmienok vyvinula celá skupina znakov a vlastností, charakterizujúcich človeka.

Medzi najdôležitejšie, okrem značne vyvinutých mozgových hemisfér a vývojového potenciálu (schopnosť sa vyvíjať), patrí prechod na vzpriamenú chôdzu, priestorové videnie (oči sa posunuli dopredu), opozícia palca - úchopová schopnosť ruky, schopnosť používať primitívne a vyrábať čoraz zložitejšie nástroje. K obrovskému rozvoju mozgu napomohla aj schopnosť využívať a zakladať oheň, ako aj prechod z rastlinnej potravy na zmiešanú potravu. Vznikla potreba čoraz zložitejšej vzájomnej komunikácie, organizácie a postupne vzniká artikulovaná reč - slovo ako signál signálov. Vzniká schopnosť abstraktného myslenia, analýzy a syntézy. Táto schopnosť spadá do 2. signálnej sústavy, vlastnej iba človeku.

Ako príklad môžeme uviesť príklad s Pavlovovými psami. Človek dokáže vytvárať nepodmienený reflex na základe abstraktného podnetu. Vpraxi to znamená, že keď ideme do reštaurácie s cieľom dať si svoju obľúbenú večeru, naše zažívacie ústrojenstvo sa na to vopred pripravuje, hoci podnet je abstraktný - abstraktná predstava jedla.

U človeka je jednoznačne dokázané, že množstvo a kvalita vylučovaných tráviacich štiav, sa približne rovná množstvu a kvalite predpokladanej prijímanej potravy. A tým sa líšime od Pavlovových psov.